Mám manžela. Sme spolu od nášho takmer detstva, skoro 18 rokov. Strašne a bezhlavo som sa zamilovala, vo svojich 16-tich rokoch som v ňom videla jasného muža pre život. Čo on aj je, ale neskôr som začala prichádzať na to, ako keby si žil dva životy, do toho druhého nepatrím. Aj ako on keby to mal v hlave rozdelené, preto si ani neuvedomuje, ako mi ubližuje. Sem tam nejaký nedodržaný sľub, malá lož, potom tam niekomu písal, tam niekomu dal pusu. Donedávna to boli takéto „maličkosti“. Rozhodla som sa akoby asi počkať až ho to prejde, potom prišiel čas zakladania rodiny, barak, začalo sa to ale stupňovať.

On dokonale ale vždy hral ten rodinný život, takže naozaj nebolo nič spoznať, ale intuícia mi išla na plný obrátky a keď som vlastne v čase, keď som mu porodila tretie dieťa zistila, že ma cez rok podvádza, ponúka sa ľuďom na zoznamke, koketuje s “kamarátkami”. Na jednu stranu sa mi úprimne uľavilo, že som konečne zistila to, čo som tušila, že aj keď som mu verila, že mi neublíži, tak aj tak niečo horšie príde. Keby to bola nejaká jednorazová nevera, alebo keby sa zamiloval, ale toto. Toľko klamstiev. Bol s nami na celodennej rodinnej prechádzke (napríklad) a večer si fotil prirodzenie a hľadal parťáka na sex.

Absolútne mi to zmenilo pohľad na neho, všetko vo mne je preč, vydržím veľa a pochopím dosť, ale toto cítim, že už späť nevrátim. Dôvera je v čude. Ale zároveň stále vidím aj toho dobrého otecka, všetko zariadi, so všetkým mi pomôže, už to bude rok. Dala som tomu čas, či sa to niekam pohne, začiatky boli veľmi ťažký. Deti strašne miluje, asi ho furt milujem ako otca, ako toho chlapca ktorého som kedysi stretla, ale tak veľmi to zarobil a mňa to strašne bolí. Snaží sa mi furt dávať pusy, dotyky, aj keď ja nechcem. Vraj ale musí, vraj nemám byť taká pekná. Chcem tomu ešte nejaký čas dát, treba mu zase veriť budem môcť, fungujeme ako rodina, boli sme aj na dovolenke, ale mám k nemu odstup.